Katka vo svojom článku podrobne opisuje svoju polročnú mobilitu v Španielsku a ako to dnes s odstupom času všetko vníma (článok je v originálnom znení).
Ako sa to všetko začalo
Ahoj! Som Katka Vojteková, študentka Gymnázia na Golianovej ulici 68 v Nitre a pred pár rokmi by sa mi ani len nesnívalo o tom, čo všetko som v školskom roku 2022/2023 zažila. To ,,všetko“ je môj päťmesačný výmenný pobyt v Španielsku, na ktorý som vycestovala vďaka projektu Erasmus+ a organizácii AFS. Cestujme teda spolu v čase do júna 2022, kedy moje gymnázium ako prvé na Slovensku získalo Erasmus+ grant od EÚ na organizáciu dlhodobých mobilít do zahraničia. Zhodou náhod to bola práve moja veková kategória, ktorá bola vyzvaná k zapojeniu sa. Mňa to však spočiatku vôbec nelákalo. ,,Ja a ísť na pol roka do zahraničia? Veď to predsa nezvládnem!“ odmietla som tento nápad vo svojej mysli skôr, než by som sa pokúsila čo i len zúčastniť. Moja mama však mala na túto príležitosť iný názor a presvedčila ma, aby som predsa len vyplnila prihlášku a napísala motivačný list. Po výberovom konaní nielen s Erasmus+ tímom, ale aj agentúrou AFS som sa nakoniec stala jednou z vyvolených, ktorí na svoj vysnívaný výmenný pobyt pôjdu.
Príprava
Onedlho mi bola pridelená aj krajina, kde som mala stráviť pol roka svojho života – Španielsko. Musím sa vám priznať, že som sa zľakla. V škole sa učím ako druhý cudzí jazyk nemčinu a po španielsky som nevedela ani len to, ako sa povie ,,Ahoj!“. Španielsko je taktiež známe ako krajina, kde mimo turistami vyhľadávaných miest je ťažké sa dohovoriť po anglicky. Nenechala som sa touto prekážkou odradiť a cez letné prázdniny sa zo mňa stal samouk španielčiny. Každý deň som si poctivo prepisovala nové slovíčka a učila sa vedieť povedať aspoň jednoduché vety. V prvom polroku mi škola ponúkla kurz španielčiny pre začiatočníkov, kde som sa zlepšila ešte viac. Okrem jazykovej prípravy bola pre mňa kľúčová aj tá mentálna. Najviac som sa obávala toho, ako budem zvládať školu, keďže som mala nastúpiť presne na začiatku druhého polroka. To znamenalo byť priamo vrhnutá do neúprosného kolotoča školských povinností, a to po španielsky… alebo nielen po španielsky. V Španielsku sa nachádzajú štyri autonómne komunity, kde sú oficiálne jazyky dva: španielčina a katálančina, euskera alebo galícijčina. S mojou veľmi obmedzenou znalosťou španielčiny som vnímala možnosť, že sa do takejto oblasti dostanem, ako recept na katastrofu. Musela som si zvyknúť aj na myšlienku, že pol roka neuvidím moju rodinu ani priateľov a budem prakticky odkázaná sama na seba, čo sa týka zvládania svojich emócií. Dátum môjho odletu – 27. január 2023 – sa neúprosne blížil a dva týždne pred ním som sa dočkala aj mojej hostiteľskej rodiny. Už cez videohovor boli veľmi milí a mala som z nich dobrý pocit. Zrazu mi nevadilo ani to, že budem bývať v meste Alcoi, ktoré leží vo Valenciánskej komunite a v uliciach počujete najmä katalánčinu. Už stačilo len pobaliť dva veľké kufre (čo nám dalo poriadne zabrať), rozlúčiť sa s rodinou na letisku vo Viedni a nastúpiť do lietadla. Keď sa vznieslo do vzduchu, cítila som sa ako najšťastnejší človek pod slnkom.
Prvé týždne
Na úplne prvom sústredení v Španielsku – popríletovom – som sa zoznámila nielen s dobrovoľníkmi AFS Španielska, ale aj s ostatnými výmennými študentmi. Vidieť ich nervózne, no nadšené a rozžiarené tváre mi dodalo odvahu. O pár hodín som konečne videla moju hostiteľskú rodinu naživo, keď ma prišli privítať na vlakovú stanicu. Od začiatku mi pomáhali, ako sa len dalo. Otec José si so mnou trénoval angličtinu a rozprával vtipy, mama Núria bola nevyčerpateľným zdrojom objatí a povzbudenia, no najviac spoločného som mala so sestrou Abril, ktorá bola len o rok mladšia odo mňa a taktiež hudobníčka. Moje nadšenie však opadlo veľmi rýchlo, presnejšie v ten pondelok, keď som prvýkrát nastúpila do školy. Katalánčine som nerozumela, preberané učivo mi prišlo omnoho ťažšie než to, čo sme preberali na Slovensku, do kolektívu som nezapadla a nikto sa so mnou ani len nesnažil nadviazať rozhovor. Po škole som často plakávala a ešte horšia bola extrémna únava, ktorú som zaháňala poobedňajším spánkom. V Španielsku to taký problém ale nebol, keďže aj moja rodina si dopriala ,,siestu“. Postupne som si začínala zvykať. Moje telo sa nastavilo na nový režim, už som zvládala dokonca aj jesť večeru o 10 večer. V škole som si našla pár kamarátov a prestala som sa cítiť osamelo. Pomohli mi aj výlety a túry, kam ma rodina každý víkend brávala. A práve vtedy, keď som sa tešila, že všetko smeruje k lepšiemu, nám škola v Alcoi oznámila, že sa niekde stala chyba a nemôžem tam pokračovať v štúdiu. A tak som po mesiaci balila kufre znova a presťahovala som sa k mojej druhej rodine do mesta Castellón de la Plana vzdialeného od Alcoi 147 kilometrov, kde sa našla pre mňa škola, ktorá bola ochotná spolupracovať s mojou domácou školou cez program Erasmus+.
Nové začiatky
Rodina
Keď som vypĺňala prihlášku na pobyt, priala som si mať trochu starších rodičov a sestru v mojom veku. Moja druhá hostiteľská rodina všetky tieto očakávania zbúrala – rodičia (mama Carme a otec Dani) boli mladší než moji biologickí a keď som prvýkrát sadla do ich auta, nesmelo si ma obzerali dva páry očí mojich bratov vo veku 11 a 2 roky. So starším bratom – Eloyom – sme si veľmi rýchlo sadli. Obaja sme citliví, úprimní a zdieľame nadšenie pre hudbu, čítanie a biológiu. Eloy si zvykol na mňa priam neuveriteľne rýchlo a čoskoro sme vedeli spolu ,,prekecať“ celé večery o tom, čo sa mu prihodilo v škole, akú novú skladbu hrá na saxofóne alebo aký recept by sme mohli skúsiť uvariť. K dvojročnému bračekovi, ktorý sa volá Jaume, som si hľadala cestu o niečo dlhšie, keďže moja mladšia sestra už dávno vyrástla a s malými deťmi som skúsenosti nemala. Nakoniec sa z nás stali kamoši a často sme sa spolu hrávali. Rodičia boli úžasní a chápali, že zmena bydliska na mňa vplývala rôzne. Aj vďaka tomu som sa im ľahšie otvorila a vedela otvorene hovoriť o tom, čo ma trápilo. V tejto rodinke som sa cítila ako doma už po pár týždňoch. V jednom meste bývala aj celá širšia rodina a často sme sa všetci stretli na obede či už u jedných alebo druhých starých rodičov. Moju spriaznenú dušu som našla práve na jednom z týchto rodinných stretnutí – moju sesternicu Ainu. Stali sa z nás dobré kamarátky a trávili sme spolu veľa času v škole aj mimo nej.
Škola
V tejto sekcii vám priblížim môj študentský život v Španielsku. Navštevovala som strednú školu IES El Caminás, kde som bola zaradená do prírodovedne zameranej triedy, tzv. Bachillerato científico. Učivo v nej je rozšírené, pretože slúži ako príprava na rozdielovú skúšku, ktorá rozhodne o univerzite, kam budete prijatí. Navštevovať túto triedu nie je v Španielsku povinné. Mala som 6 alebo 7 55-minútových hodín denne, takže zvonček ohlasujúci koniec vyučovania zvonil o druhej alebo tretej poobede. Prestávku sme mali len jednu, dvadsaťminútovú, a to približne o 10:30. Stihla som sa len najesť a porozprávať s kamarátmi a už sme museli utekať naspäť do triedy. Školu som si, napočudovanie, celkom užívala. Učitelia boli profesionálni a látku vysvetľovali do hĺbky, čím podnietili môj záujem o ďalšie štúdium prírodných vied. Taktiež boli ochotní ostať cez prestávku so mnou v triede a objasniť učivo, ktoré mi veľmi jasné nebolo. Tým, že Castellón je väčšie mesto, hovorí sa v ňom viac po španielsky, čo sa premietlo aj do jazyka výuky. Vďaka tomu, že som bola španielčinou obklopená, čoskoro som v tomto jazyku bola schopná aj písať písomky. Veľkú rolu v tom zohrala aj moja hostiteľská mamina, ktorá je prekladateľka a učila ma španielčinu rôznymi, zábavnými postupmi. Kameň úrazu bola pre mňa fyzika, ktorá sa mi zdala byť komplikovaná, no hostiteľský otec mi ako správny fyzik veľmi rád prišiel na pomoc.
Kamaráti
Predstavme si výmenný pobyt ako dobré jedlo. Práve kamaráti sú soľou, ktorá mu dodáva tú správnu chuť. Kamarátov som nachádzala úplne všade. Napríklad v škole som spoznala skvelú partiu ľudí, do ktorej som zapadla. Moji školskí kamaráti potvrdili stereotyp o Španieloch, a to ten, že sú spoločenskí a komunikatívni. ,,Adoptovali“ si ma hneď v prvý deň a trávili sme spolu každú možnú chvíľu, aj v škole, aj mimo nej. Často sme zavítali na rôzne diskotéky a párty pod holým nebom, kde som spoznala kopu ľudí z iných škôl a tak som si rozšírila okruh známych. Aj vďaka tomu sa mi nikdy nestalo, že by som nemala s kým ísť von. Osobitnú kategóriu tvoria kamaráti z AFS, čiže študenti z iných krajín, ktorí boli na výmennom pobyte práve v tom čase, kedy aj ja. Vymieňali sme si zážitky, zdieľali názory na španielsku kultúru, navštevovali sme sa a spoznávali sme Španielsko aj cez spoločné prechádzky. Všetci títo mladí ľudia mi môj pobyt zlepšili a s väčšinou z nich som si vybudovala úprimné a krásne priateľstvá, ktoré vydržali dodnes a dúfam, že si ich budeme pestovať aj naďalej.
Voľný čas
Mimo školských povinností samozrejme ostal čas aj na všetko, po čom moje srdce túžilo. Najviac ma potešilo, že som mohla pokračovať v hodinách hry na flautu, keďže flaute sa venujem už 7 rokov. Castellón tiež ponúka bohaté možnosti na relax. Je to pobrežné mesto a už od apríla som si s kamarátmi užívala piesočnaté pláže a pokojné vody Stredozemného mora. Zažila som aj oslavy patrónky mesta – sv. Magdalény, ktoré trvajú celý prvý marcový týždeň a sú spojené so sprievodmi, tradičnými tancami a kuchyňou, výstupom na kaplnku tejto svätice, diskotékami, ohňostrojmi a koncertmi. Hostiteľská rodina ma zobrala na nespočetné množstvo výletov. Vyskúšala som si, aké je to žiť na tradičnom španielskom vidieku v dedinke Costur, absolvovala som turistiku vo vrchoch okolo dediny Culla a obdivovala prímorskú architektúru mestečka Peñíscola. Spoločným koníčkom mňa a môjho brata Eloya okrem cestovania sa stalo varenie. Pripravovali sme spolu večere a to nás ešte viac zblížilo. Mimochodom, tradičnú španielsku kuchyňu som si veľmi obľúbila. Paella, fideua, saláma menom fuet, čerstvé pomaranče aj španielska obdoba pudingu – flan sú dôvodom, pre ktorý som sa na Slovensko vrátila o pár kíl ťažšia.
AFS a sústredenia
Ak niekedy na mobilitu vycestujete, nebudete na všetko sami. O to sa stará organizácia AFS, či už doma na Slovensku, no najmä vo vašej vybranej krajine, kde pobyt trávite. AFS Španielsko mi poskytlo kontaktnú osobu, teda človeka, na ktorého som sa mohla obrátiť v prípade, že by nastali problémy a s ktorým som sa pravidelne stretávala. Vďaka spolupráci jednotlivých AFS dobrovoľníkov sa aj rýchlo vyriešil môj presun a zmena rodiny, za čo som im veľmi vďačná. AFS organizuje pre študentov aj sústredenia v rôznych zaujímavých lokalít. Takto som navštívila Oceanografickú expozíciu vo Valencii, festival Moros y Cristianos v Alcoi a túlala sa uličkami Madridu. Témy sústredení sú naplánované na základe bodu, v ktorom sa v rámci programu práve nachádzate. Tak som mohla získať cenné informácie o adaptácii, riešení konfliktov, komunikácii, sebarozvoji, kultúrnom povedomí a globálnom občianstve.
Vzťah k domovu
Popri všetkých nových a vzrušujúcich momentoch, ktoré som v Španielsku zažívala, netreba zabudnúť na moju biologickú rodinu doma na Slovensku. Rodina mi najviac chýbala tie prvé týždne, keďže z hľadiska prispôsobenia sa boli pre mňa najťažšie. Vtedy som volala s rodičmi až príliš často. Neskôr, úmerne mojej miere adaptácie, mi rodičia chýbali menej a menej a hovory boli čoraz radostnejšie. Napriek tomu, že sa odporúča znižovať frekvenciu hovorov, pre mňa sa ukázali byť ideálne každodenné hovory trvajúce niekoľko minút. Rodičia mi začali chýbať až v poslednom mesiaci, júni, keď som sa začala zmierovať s tým, že môj pobyt sa pomaly chýli ku koncu.
Návrat
Posledné týždne, ktoré som strávila v Španielsku, boli plné silných emócií. Bil sa vo mne smútok z toho, že čoskoro nechám za sebou všetky zážitky, hostiteľskú rodinu a priateľov s radostným očakávaním momentu, kedy uvidím mojich blízkych na Slovensku. Lúčenie bolo dlhé a plné sĺz, no aj prísľubov, že sa čoskoro opäť stretneme. Stresujúcim elementom bolo balenie sa, pretože som mala problém zapnúť kufre a musela som dokonca poslať balík domov. Po poslednom, jednodňovom sústredení v Madride, kde sme sa stretli všetci výmenní študenti z rôznych kútov Španielska prišiel čas nastúpiť do lietadla. Ani som nevedela ako, ale zrazu som bola v náručí mojich rodičov a sestry vo Viedni na letisku. A tak sa môj výmenný pobyt skončil.
Rozdielové skúšky
Ako účastníčka programu Erasmus+, ktorý kladie dôraz na štúdium, som si musela polrok strávený v zahraničí nejakým spôsobom vynahradiť. Najskôr sme dali oficiálne preložiť vysvedčenie zo Španielska, ktoré si škola na Slovensku uchovala. Na jeho základe bolo rozhodnuté, že budem pozvaná na komisionálnu skúšku len z troch predmetov – zo slovenského a anglického jazyka a z chémie, ktorú som potrebovala kvôli semináru v nadchádzajúcom treťom ročníku. Ak sú komisionálne skúšky to, čo vás od pobytu odrádza, upokojím vás. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že učitelia sú zhovievaví a otestujú to najpodstatnejšie, čo by ste mali z daného predmetu ovládať. Skúšky som zložila až ku koncu augusta, čo mi dalo dostatočný, dvojmesačný priestor na učenie sa. Jediné, čo by som vám chcela poradiť, je nenechať si všetko učenie na poslednú chvíľu a radšej sa pripravovať priebežne. Takto skúšky zvládnete ľavou zadnou.
Život po mobilite
A ako vyzeral môj život po tom, čo odznelo prvotné nadšenie z návratu domov? Cez prázdniny očakávaný reverzný kultúrny šok u mňa nenastúpil, lebo som mala veľa voľného času a opätovne som sa stretávala s kamarátmi na Slovensku. Keď sa však začal školský rok a s ním aj povinnosti, Španielsko mi začalo veľmi chýbať, čo je úplne normálne. Zvládnuť toto neľahké obdobie mi pomohli aj znalosti nadobudnuté na popríchodovom sústredení AFS už na Slovensku, kde som sa naučila, aké stratégie zvoliť pre ľahšie začlenenie sa do bežného kolobehu života po pobyte. Okrem iného som sa stala aj dobrovoľníčkou pre AFS. Angažujem sa najmä v prezentačnom tíme a tak pomáham šíriť myšlienku AFS naprieč celým Slovenskom. Život sa postupne vrátil do starých koľají a čím viac času od mojej mobility uplynulo, tým viac si uvedomujem, ako ma táto skúsenosť zmenila k lepšiemu – som samostatnejšia a mám väčšiu dôveru v seba samú. Naučila som sa, že všetky ťažkosti nakoniec vedú k niečomu dobrému. Aj po španielsky hovorím už plynulo a v neposlednom rade, som sociálnejšia (pobyt ma k tomu donútil) a vytvorila som si doživotné priateľstvá a rodinné väzby. Na záver by som vám chcela odporučiť prekonať svoj strach a obavy a vydať sa spoznávať svet, či už cez Erasmus+ alebo AFS. Skúsenosti, ktoré nadobudnete, vám pomôžu riešiť zložité životné situácie a začnete si naozaj veriť. Uvidíte na vlastné oči, ako žijú ľudia z iných kultúr, aké sú ich zvyky, sny a hodnoty. Verím, že to najcennejšie, čo vám výmenný pobyt môže dať, je spojiť vás so svetom.