Aj napriek pandémii sa podarilo Kristiánovi vycestovať na jeho ročný AFS štipendijný pobytu v Taliansku (článok je v originálnom znení).
Dňa 13. novembra 2020 o 9:03 hod. som pristál v Miláne. Na letisku som bol prvý a postupne prichádzali ďalší zahraniční študenti. Po niekoľko hodinovom čakaní pre nás prišla dobrovoľníčka a odviezla nás vlakom do Turína, kde si ma vyzdvihla hostiteľská rodina a môj rok v zahraničí sa mohol začať.
Taliansko som si vybral z viacerých dôvodov. Ten hlavný je však asi ten, že som vždy chcel študovať architektúru a lákala ma talianska architektúra a jej univerzity, známe prakticky po celej Európe. Taliansko je taktiež známe svojimi legendárnymi tradičnými jedlami, nádherným morom, skvelými lyžiarskymi strediskami. Taliani sú vo svete považovaní za veľmi otvorených a priateľských ľudí. Určite dobre známa je aj talianska mafia a kriminálne organizácie, ale veril som, že AFS ma umiestni do lokality ďaleko od týchto vecí.
Po tom ako som sa zoznámil s celou rodinou, situácia bola trochu zložitá. Nikto z mojej hostiteľskej rodiny nevie po anglicky a moja taliančina bola asi tak dobrá ako ich angličtina, čiže naša prvotná komunikácia bola taký mix taliančiny, angličtiny a posunkovej reči. No napriek tomu som veľmi rád za rodinu, do ktorej som sa dostal, pretože sú to super ľudia. Snažia sa mi spríjemniť pobyt ako len môžu a doteraz som s nimi nemal ani jednu hádku. Čo mi ale znepríjemnilo môj začiatok pobytu asi najviac, že som musel byť prvé dva týždne v karanténe a po jej skončení bol aj tak môj okres v červenej zóne covidu, takže škola aj všetky kurzy taliančiny boli online. Takto to pokračovalo približne prvé dva mesiace. Väčšinu času som venoval učeniu taliančiny a veľa zábavy som si neužil. Iba keď ma rodina cez víkendy zobrala na prechádzky do hôr alebo na bicykel.
Po zimných prázdninách, keď sa situácia s covidom zlepšila a otvorili sa školy, nadišiel môj prvý školský deň. Keďže moja škola je vo vedľajšom mestečku, cestoval som autobusom. A tak som mal možnosť stretnúť sa s hromadnou dopravou v Taliansku, ktorú by som opísal len ako chaotická. Autobusy chodia buď skôr alebo neskôr, než majú. Častokrát sa stane, že autobus vôbec nepríde, čo sa mi stalo hneď prvý deň školy, a tak ma musela odviesť moja hostiteľská mama. Keď som prišiel do školy, čakalo ma tam asi najväčšie prekvapenie – drvivá väčšina študentov absolutne nehovorí po anglicky ani inými cudzími jazykmi. Toto ma dosť zaskočilo, pretože doma nepoznám nikoho z mojich kamarátov, kto by sa nevedel dohovoriť po anglicky, aspoň na základnej úrovni. Väčšina z nás chce, čo najskôr vycestovať za hranice. Tu je mentalita mladých ľudí, v tomto smere, úplne iná. Takmer všetci si predstavujú svoj budúci život v domovskej krajine a cestovať chcú iba na juh, kvôli dovolenke a na sever, za prácou. Taktiež, byť poblíž rodiny, je tu považované za oveľa dôležitejšie ako u nás, a tak Taliani nevidia zmysel v cestovaní a učení sa iných jazykov. Napriek tomu, že nikto nevedel po anglicky, začali sa so mnou rozprávať hned v prvý deň v ich rodnom jazyku. A tak som bol nútený opäť sa snažiť rozprávať po taliansky. V konečnom dôsledku som za to rád, pretože hlavne kvôli nutnosti používať taliančinu každý deň a celý deň, som za prvé tri mesiace spravil obrovský progres a teraz je to pre mňa oveľa menší problém. Stále neviem po taliansky ani zďaleka tak dobre ako by som chcel, ale snáď za ten čas, čo mi zostáva, sa ešte niečo naučím.
Školský systém je tu dosť odlišný od nášho. Škola sa končí každý deň v rovnaký čas a niektoré školy, ako napríklad moja, sa navštevujú aj v sobotu. Gymnáziá nie sú všeobecné ako u nás, ale každý žiak si vyberie smer, ktorým sa chce uberať a podľa toho si vyberie gymnázium vedecké, jazykové, humanitné vedy, umelecké, atď.
Ja navštevujem umelecké s odborom architektúra, čo mi vyhovuje. Až nato, že doma budem musieť robiť dosť rozdieloviek, kvôli iným predmetom. Učitelia v škole sú ku mne stále veľmi milí a snažia sa mi so všetkým pomôcť, alebo vysvetliť mi, čo nerozumiem. Taktiež aj spolužiaci, ktorí sú tiež veľmi nápomocní.
Našiel som si pár kamarátov v škole aj mimo nej, sú z môjho mesta. Skamarátil som sa aj s niektorými zahraničnými študentmi, ktorí sú tak isto na výmennom pobyte v Taliansku, v blízkosti Turína. Hľadať si kamarátov v tejto krajine nebolo až tak náročné. Taliani sú spoločenskí a zhovorčiví ľudia. Väčšinou sa so mnou začali zoznamovať oni a pýtali sa ma, aké to máme v našej krajine. Častá otázka je, ako ma vôbec napadlo prísť sám do cudzej krajiny. S novými kamarátmi sme zvykli chodievať na turistiku, bicykel alebo len tak do mesta, kde mi ukázali reštaurácie, bary, zmrzlinárne a podobne. Bola to celkom zábava a stále som si našiel zaujímavý program. Jeden víkend sme boli s rodinou a kamarátmi v horách na skialpoch. Bol to úžasný zážitok. Alpy sú naozaj nádherné. Oba dni sme prekonali prevýšenie aspoň 800 m a potom sme zišli po neupravenom snehu dole. Ten, kto nemiluje lyžovanie tak ako ja, by si to asi až tak neužil, ale pre mňa to bol skvelý zážitok. Zároveň moja prvá možnosť vyskúšať si skialpinizmus. Bohužiaľ, bola to asi moja posledná možnosť lyžovať, pretože lyžiarske strediská sú zatvorené a od 7. marca sme zase v červenej zóne a všetko sa opäť zatvára. Posledné týždne som trávil chodením do školy, s rodinou a občas s kamarátmi, až pokiaľ neprišla novina, že moja spolužiačka má Covid a celú triedu uzavreli do karantény. Momentálne výučba prebieha zase online. Dúfam, že sa toto obdobie čo najskôr skončí a budem mať možnosť zažiť ešte veľa nových zážitkov.