V nasledujúcich riadkoch sa s vami Janka podelí o svoje zážitky z AFS štipendijného pobytu v Španielsku (článok je v originálnom znení).
Španielsko nie je len Flamenco a Paella
Jeden by povedal, že môj ročný pobyt sa začal 6. septembra, keď moje lietadlo pristálo v Barcelone. Opak je však pravdou!
Celá moja experience s AFS sa totiž začala prezentáciou na škole a následne instagram story, ktorá promovala štipendiá do rôznych krajín. Keď som videla, ako na mňa z mobilu vykúka Španielsko, rozhodla som sa, že ho musím zažiť. Presne v tomto momente som vyštartovala na trať maratónu a vďačne ho bežím doteraz – už ako dobrovoľníčka.
Po všetkých papierovačkách prišiel asi najstresujúcejší moment v mojom živote – pohovor s riaditeľkou Natáliou. Aj keď ma v kancelárii privítala neuveriteľne sympatická a milá ľudská bytosť, neuveriteľne som sa bála. Išlo predsa o všetko. Išlo predsa o plnenie snov! Nakoniec som štipendium získala a na rad prišlo hľadanie rodiny, predodchodové sústredenie v Dolnom Ohaji, panika mojej maminy a moje čoraz väčšie nadšenie, až napokon … deň odchodu.
Pamätám si, že cestou do Viedne bolo úplne škaredé počasie. Ticho pred búrkou, keď je vzduch už navlhnutý a obloha takmer čierna. Doteraz sa mi to zdá vtipné, lebo búrky sa bojím, ale v ten deň to bolo iné. Bola som šťastná a plná očakávaní.
Rozlúčka bola pre mňa dosť ťažká. Ale nie preto, že mi bude chýbať rodina, kamaráti, veď som vedela, že o desať mesiacov sa vrátim. Bolo to skôr preto, lebo som si uvedomila, že v momente, keď prejdem kontrolou, zostanem na všetko úplne sama.
Ukázalo sa však, že to nebola pravda. Hneď z letiska nás dobrovoľníci zobrali na večeru do hotela. Zrazu nás tam bolo asi tridsať. Každý úplne iný, no zároveň rovnako “stratení”. Po tomto sústredení, ktoré mi naozaj pomohlo “udomácniť” sa a kde som spoznala množstvo super ľudí, sme konečne išli do rodín.
Prvý deň s rodinou bol pre mňa strašne divný, rýchly, nový a na konci som plakala ako malá. Došlo mi, že najbližších 10 mesiacov budem chodiť domov na miesto, ktoré je od môjho skutočného domova vzdialené tisícky kilometrov. V týchto ťažkých chvíľach mi veľmi pomohla moja host sestra, ktorá bola v podobnom veku a naozaj sme si rozumeli. Zakrátko som spoznala jej kamarátov a začali sme chodievať von a užívať si čaro Barcelony. Zamilovala som sa do geometricky rozložených uličiek, do všadeprítomných turistov, (bývali sme hneď vedľa Sagrady Familie), do rozmanitosti, ale aj všednosti tohto mesta. Do malej rodinnej pekárne hneď pod naším bytom, do nočného života, slnka a pláže, do umelcov predvádzajúcich svoju show na staniciach metra….
Po prvých dvoch týždňoch nastal časť ísť do školy. Práve táto skutočnosť ma vytrhla zo sna a hodila do tvrdej reality. Už to nebola angličtina ani španielčina, ale iba katalánčina. Nerozumela som ani slovo. Aj keď by sa mohlo zdať, že španieli sú neuveriteľne extrovertní a priateľskí, pravda bola úplne iná. Moja škola bola v centre mesta, všetci sa v nej poznali niekoľko rokov a ja som bola “tá nová”. Musím priznať, že nájsť si kamarátov bolo pre mňa ťažké, ale po pár týždňoch sa mi to podarilo. Super bolo, že na rovnakú školu chodili aj ďalší dvaja exchange študenti, a tak sme prestávky mohli tráviť spolu.
Prišli však nezhody so sestrou, s rodinou a po dlhšom čase, čo sme sa snažili situáciu riešiť komunikáciou, sme sa zhodli, že najlepšie bude, zmeniť rodinu. V tom čase som to brala ako veľkú tragédiu a rozhodne ako najhorší zážitok celého pobytu. Avšak, keď sa nad tým teraz zamyslím, posunulo ma to vpred v mnohých smeroch. Naučila som sa veľa o sebe, naučila som sa ako ľuďom vysvetliť svoj názor a zároveň počúvať jeden druhého.
Výmenou rodiny som sa zase dostala do svojho sna. Mojím host otcom sa stal dobrovoľník, ktorý ma bol vyzdvihnúť na letisku úplne prvý deň. Myslím si, že toto spojenie zariadili minimálne nejaké vyššie sily, pretože som sa u nich cítila fakt ako doma. Už som nebývala pri Sagrade, ale pri najväčšom a najdôležitejšom námestí – Plaza Catalunya. Ešte viac som sa zamilovala do malých balkónikov, rušných ulíc, ale aj tichého a nádherného parku blízko nášho bytu.
Začiatkom novembra sa pobyt len a len zlepšoval. S rodinou sme si budovali stále väčšiu a väčšiu dôveru. Vzťahy v škole sa ustálili a našla som si super kamarátov, s ktorými si voláme doteraz. Barcelona sa naozaj stala mojím druhým domovom. Kurzy katalánčiny mi tiež veľmi pomohli začleniť sa do kolektívu a stotožniť sa s realitou. Úprimne a otvorene priznávam, že som ten jazyk nenávidela. Všetko bolo v katalánčine, všetci ľudia hovoria katalánsky a nenávidela som, že v podstate žijem v úplne inom štáte ako som očakávala. Na konci pobytu som však už odchádzala ako hrdá “polovičná katalánka”. Keď sa na to dívam s odstupom času, práve na tomto vidím, ako veľmi som sa zmenila a vyrástla. Práve táto skúsenosť ma naučila zo všetkého najviac – že veciam treba dať vždy šancu a nezavrhnúť ich hneď, keď sa nám nepáčia.
Spolu s katalánčinou som si zamilovala aj Katalánsko, jeho históriu, zvyky a tradície. Keďže moja rodina mala víkendový dom na vidieku a veľkú obľubu v tradíciách, veľa času sme trávili aj tu. Bol to príjemný oddych od ruchu mesta spojený s akousi ukážkou diverzity. V dedine bolo ochotnícke divadlo, kde hral môj ocino. Nakoniec som malú úlohu v predstavení zohrala aj ja. Hrala som v katalánčine a bola som na seba hrdá ako keby mi dali Nobelovu cenu.
Keď už znova prišla jar a my sme chodili po všetkých možných pamiatkach, kútoch mesta, malinkých vintage obchodíkoch, keď som sa naučila nejaké triky v skateparku, podarilo sa mi urobiť moju prvú tortillu de patatas, keď som sa už udomácnila v správnom slova zmysle a myslela si, že mi zostáva ešte krásny polrok, prišli správy o šíriacom sa koronavíruse.
Všetci sme začínali tušiť, že prídu nejaké obmedzenia a opatrenia, ale nikto nečakal, že sa programy AFS zrušia.
Keď mi prišiel mail o tom, že všetci zo Španielska musia ísť čo najrýchlejšie domov, …zrútil sa mi svet. Doteraz mi je z toho veľmi smutno a keď sa ma niekto spýta na najhorší moment celého exchangu, poviem, že to bol odchod. Všetko sa zomlelo strašne rýchlo a všetky plány boli zrazu fuč. Vedela som, že raz budem musieť odísť ale takto skoro som na to nebola vôbec pripravená.
Myslím, že návrat domov a zvykanie si na svoju vlastnú rodinu, na život a svet, bolo po psychickej stránke mojím najnáročnejším obdobím. Za nič na svete by som však nevymenila chvíle v zahraničí a to, čo mi ponúklo AFS.
Práve preto chcem byť naďalej súčasťou tejto komunity a odovzdávať iným to, čo bolo odovzdané mne. Cítim akúsi povinnosť a chtíč byť súčasťou niečoho, čo mne samej dalo tak veľa. Dlhy predsa treba splácať a ten môj voči AFS je obrovský. Dalo by sa povedať, že nevyčísliteľný. 🙂