V nasledujúcich riadkoch sa dočítate, ako sa má Júlia na svojom AFS štipendijnom pobyte v krajine galského kohúta (článok je v originálnom znení).
Krajina romantikov, vína a dobrého jedla, aj tak môžeme nazvať Francúzsko. Túto krajinu som si vybrala z viacerých dôvodov. Spoznať ozajstnú francúzsku kultúru a rozprávať po francúzsky patrilo k nim. Nachádzam sa v regióne Bretónsko. Podľa toho, čo som sa doteraz o tomto regióne naučila, tak obrovské množstvo ľudí tu žije na farmách, rozpráva vlastným jazykom (bretónsko-keltským jazykom, ktorému bežní Francúzi nerozumejú), majú vlastnú vlajku a zvyky. Poloha tohto regiónu má za príčinu veľmi časté vlhké prostredie, čo je aj dôvod, kvôli ktorému tu cez zimu skoro nikdy nesneží.
Veľmi veľa času trávim s mojou rodinou. Je to postarší pár s dospelými deťmi, ktorý sa už tretí rok po sebe rozhodol, stať sa hostiteľskou rodinou. Predo mnou u seba uvítali už dievčatá z Fínska a Mexika, takže majú veľa skúsenosti. Sú to veľmi milí ľudia, ktorí sa mi snažia vo všetkom vyhovieť, pomáhajú mi s prácami do školy a navštevujú so mnou pekné francúzske miesta. Bývam v 20-tisícovom mestečku nazývanom Vitré. Vo všeobecnosti je to mesto žijúce športom, konkrétne basketbalom a futbalom, ale každý druhý človek tu chodí aj behať alebo bicyklovať. Môj hostiteľský otec je tréner dievčenského futbalového klubu, v ktorom som mala hrať aj ja, nebyť pandémie.
Prvé dva mesiace som strávila s dievčaťom z Brazílie, ktoré kvôli Covid nemohla zostať u svojej hostiteľskej rodiny. Bola to dobrá skúsenosť. Obidve sme sa mali na koho obrátiť, keď sme potrebovali. V škole sme si boli tiež oporou. V decembri odišla do svojej pôvodnej rodiny, ale stále sme v kontakte. Čo sa týka škôl, vo Francúzsku zostali otvorené, ale väčšina škôl má žiakov rozdelených na dve skupiny, podľa abecedy. Jeden týždeň chodí do školy prvá skupinka, druhá je na dištančnom a učitelia im posielajú úlohy. Takto sa to strieda už odkedy som tu a nikto nevie, dokedy to bude trvať. Do školy chodím s ďalšími dvoma dievčatami z AFS, ktoré bývajú vo vedľajších dedinách. Trávime spolu veľa času. Vec, ktorá ma naozaj prekvapila, v súvislosti s francúzskymi stredoškolákmi je, že majú veľmi slabé cudzojazyčné schopnosti. Keď si tu chce človek nájsť kamarátov, musí rozprávať ich jazykom, inak to proste nejde. Fakt, že bývajú v krajine, kde majú všetko čo potrebujú pre budúcnosť, ich neprinútil rozmýšľať nad učením sa cudzieho jazyka, alebo spoznávania inej kultúry. Dokonca aj nápad vycestovať do inej krajiny počas svojho štúdia, ich viac odrádza ako priťahuje. Aj keď sa rozhodnú vycestovať, v drvivej väčšine prípadov je ich voľba USA. Avšak, vo všeobecnosti sú moji spolužiaci priateľskí a otvorení, aj keď veľa z nich nemalo poňatia, kde sa Slovensko nachádza. Školy tu trvajú oveľa dlhšie ako na Slovensku. Bežný školský deň sa začína okolo 8:30 a končí sa buď o 17:00 alebo o 18:00, s tým, že každá hodina trvá 60 minút.
Francúzi milujú tráviť čas pri stole, počas jedla. Bežný nedeľný obed zaberie aj dve hodiny a v prípade pozvania návštevy sa to môže vyšplhať aj na štyri, za ktorými nasleduje povinná prechádzka. Ich obed pozostáva z aperitívu spolu s niečím malým na zjedenie, napr. čipsy alebo malé kúsky syra, predjedlo, hlavné jedlo, syr (na stôl sa položí viacero obrovských kusov syra a každí je povinný si z nich odkrojiť a nakoniec dezert. Aby som nezabudla, treba dodať, že tento národ miluje morské plody. Nespočetne veľa osôb si pochvaľuje ustrice, bretónske homáre a hlávky ustricové. Čo sa týka bežných kulinárskych stereotypov, slimáky a žabie stehienka môžete bežne nájsť v supermarketoch, no neje sa to až tak často, ako si môže bežný cudzinec myslieť. Som si istá, že väčšina Francúzov to nikdy neochutnala. Tiež sa mi naskytla možnosť to ochutnať a pravdupovediac, nebolo to také zlé. Slimáky sa jedia uvarené v špeciálnej omáčke, ktorá stimuluje akúkoľvek ich chuť a žabacie stehienka sú ako napodobenina tých kuracích, s rozdielom počtu malých kostičiek. No čo tento národ miluje nadovšetko, sú syry. Každý región má svoj vlastný a je veľmi bežné ich nájsť aj vo veľmi bizarných farbách a tvaroch. Bretónsko má taktiež svoje regionálne jedlo nazývaný les galettes, čo sa odlišuje od palaciniek len pridaním inej múky a tým, že sa je na slano (mimochodom, 17. februára sa tu oslavuje Svetový deň palaciniek, kedy je hriechom ju nejesť).
Počas 4 mesiacov, čo som tu, som mala možnosť vidieť viacero pekných miest. Medzi nimi aj St. Malo, pobrežné mesto s hradbami zo 6. storočia, ktoré je počas celého leta plné turistov. A hoci bolo vonku šesť stupňov, aj tak sa našli ľudia, čo si užívali kúpanie v mori. Miesto, ktoré ma uchvátilo najviac bol zámok Le Mont Saint Michel. Dlhé roky je tento prílivový ostrov lákadlom množstvom turistov. Spolu s Rímom a Santiago de Compostela je dodnes jedným z najnavštevovanejších pútnických miest (tri milióny turistov ročne). Do 19. storočia na tento ostrov neviedol most, a tak bolo nutné byť obozretný, v akom čase sa vydať na obhliadku. Ostrov obklopuje morské pobrežie, kde môžete vidieť najväčší rozdiel medzi prílivom a odlivom v Európe – až 15 metrov. A keďže príliv nastáva rýchlo a v okolí ostrova sa nachádza tekutý piesok, nie každému sa podarilo dostať na ostrov alebo z neho. Ďalšími mestami, ktoré som mala možnosť vidieť, bolo aj Dinard. Mesto známe pre svoj každoročný filmový festival spoločne s návštevou mnohých celebrít a mesto Laval, ktoré sa stáva počas vianočných sviatkov jedným z najkrajšie vyzdobeným miest vo Francúzsku.
1. februára sa začínajú dvojtýždňové jarné prázdniny. Moji hostiteľskí rodičia sa rozhodli, že ma zoberú do mesta Bordeaux. Taktiež už čoskoro pocestujem do Rennes, hlavného mesta Bretónska, kde sa stretnem s ostatnými AFS študentmi, keďže doteraz sme sa stretávali len online.