Taliansko si našlo v Danielinom srdci špeciálne miesto. V jej článku (článok je v originálnom znení) sa dozviete prečo.
Ahojte, volám sa Daniela a v roku 2024 som absolvovala pobyt v nádhernom talianskom meste Lecce. Toto mesto sa nachádza na juhu, takže keď sa spomenie juh Talianska, väčšina ľudí si pomyslí – praví taliani, dobré jedlo, more a teplo. A presne tak vyzeral môj trojmesačný pobyt.
Moja cesta začala už na letisku. Keď som s ďalšími dvoma babami priletela do Ríma, nevedela som, čo mám od toho očakávať. Bola som nadšená, áno, ale niekde vnútri som mala aj strach. Čo ak si nesadnem s rodinou? Čo ak si tu nenájdem kamarátov? A podobne. Soľ do rany mi pridal uvítací kemp, kde som bola na izbe sama, takže sa mi naozaj ťažko hľadali kamaráti. Po presune vlakom do mesta Lecce, prišla druhá rana. Tentokrát tá najlepšia a najkrajšia, a to, spoznanie mojej hostiteľskej rodiny. Po prvom pohľade a objatí som vedela, že som si našla rodinu na celý život. Samozrejme, neboli by to správni Taliani, keby ako jediná hostiteľská rodina nemeškali :).
Bývala som v krásnom modernom dome, kde som mala vlastnú izbu. Mala som mamu Mariu, otca Domenica a dve sestry, Elenu a Gloriu. Gloria tiež absolvovala výmenný pobyt v Anglicku zároveň s mojím pobytom, takže s ňou som sa nevidela. Rodina a zážitky s nimi sú highlightom celého pobytu. Získala som staršiu sestru, po ktorej som vždy túžila, a ktorá mi sama povedala, že som pre ňu bola “shoulder to lean on”. Chodievali sme spolu von a hneď prvý večer ma predstavila jej kamarátkam, ktoré o mne samozrejme už vedeli a hneď ma zobrali do partie. Mama Maria sa zase kvôli mne učila po anglicky, aby mi mohla prekladať frázy z taliančiny a postupne ma ich učila. S mojím hostiteľským otcom som sa vídala iba cez víkendy, pretože pracoval v Miláne, ale aj napriek tomu sme si boli veľmi blízki. Chodili sme spolu k moru na motorke, hrávali sme futbal na záhrade a rozprával mi o autách, ako keby som sa do toho rozumela. Moja rodina pre mňa znamená veľmi veľa a v mnohých veciach mi boli nápomocní. Zároveň viem, že kedykoľvek by som sa vybrala do Lecce, privítali by ma s otvorenou náručou….a plným tanierom cestovín.
Najväčšou skúškou avšak boli moji spolužiaci. Zo začiatku sme spolu moc nevychádzali, ale postupom času som si našla kamarátov. Najviac času som však trávila s ostatnými AFS študentmi, ktorí bývali v Lecce, bolo nás 7. Chodievali sme spolu na lekcie taliančiny, do mesta, piecť palacinky, alebo len tak tráviť čas. Stále som s nimi v kontakte a v budúcnosti sa plánujeme navštevovať. Keď som sa po troch mesiacoch, ktoré ubehli ako voda, vrátila domov, veľmi veľa ľudí mi hovorilo dve veci – po prvé, že som sa veľmi zmenila a po druhé, že je celkom očividné, že sa chcem vrátiť. A tak to aj bolo.
Môj pobyt mi dal toho veľmi veľa a v mnohých veciach mi otvoril oči. Rodina mi hovorí, že som sa vrátila šťastnejšia, a to je pravda. Tri mesiace sú krátka doba, ale veľmi to dokáže zlepšiť pohľad na svet. Ja určite odporúčam každému študentovi, ktorý má šancu ísť do toho, aby sa počas pobytu nebáli byť otvorení, aby sa stretávali s čo najviac ľuďmi a využili všetky možnosti, ktoré sa im naskytnú. Jediné, čo by som zmenila, je dĺžka môjho pobytu, lebo tri mesiace je veľmi málo. U mňa bude mať AFS pobyt vždy miesto v mojom srdci a som vďačná, že som takúto skúsenosť získala.