Branko vo svojom článku píše ako zvládol jeho polročnú individuálnu dlhodobú mobilitu v Taliansku (článok je v originálnom znení).
Hneď po príchode na letisko nás vyzdvihli AFS dobrovoľníci a odviezli nás tam, kde sme mali mať sústredenie. V priebehu dvoch dní nám povedali čo očakávať od host rodín a od krajiny. Ja som bol zo začiatku trochu v strese z mojej host rodinky, bál som sa, že prvé stretnutie bude hrozné. Ale vôbec to tak nebolo. Všetci boli veľmi milí a správali sa ku mne od začiatku ako k vlastnému synovi. Každému, kto sa bojí, že si s hostiteľskou rodinou nebudú rozumieť, by som povedal, že to tak vôbec nie je. Stačilo, že ja som bol otvorený novým veciam a bol ochotný prispôsobiť sa. Jediný problém čo som mal, bol jazyk. Ja som nevedel po Taliansky ani slovo keď som prišiel, čo nebolo moc dobré keďže Taliani nie sú známi svojou dobrou Angličtinou. Napriek tomuto sme si s rodinkou rozumeli výborne a kamarátov som si tiež našiel rýchlo. Ani jazyk sa naučiť dlho netrvalo, po mesiaci som rozumel väčšine toho, čo sa hovorilo okolo mňa, po dvoch mesiacoch som rozumel všetkému.
Takisto som sa zo začiatku bál, že možno nebudem môcť chodiť tak často na výlety a že si nepozriem všetko, čo chcem. Práve naopak, výlety boli časté a môj polrok som si užil naplno. Našiel som si veľa kamarátov a strávil som s nimi veľa času.
Školy som sa tiež bál zo začiatku, ale tiež nerobila problémy. Všetci učitelia boli priateľský, nápomocný a zaujímali sa o mňa. Spolužiaci boli ku mne milí a taktiež sa mi snažili pomôcť a naučiť ma čo najrýchlejšie taliansky.
Každému odporúčam tento zážitok, nezáleží či na rok alebo menej, je to niečo čo nikto neoľutuje.