Američanka Sonya píše o svojom AFS pobyte na Slovensku (článok je v originálnom znení).

Zdravím vás z Nitry, jedného z najstarších a najväčších miest na Slovensku.

Vyrástla som v malom mnohogeneračnom, poľnohospodársky zameranom mestečku v Kalifornii a preto som si chcela rozšíriť svoje obzory a rozhodla som sa prerušiť štúdium doma a študovať v zahraničí. Rozhodla som sa študovať medzinárodný obchod. Som veľmi poctená, že som prvý AFS výmenný študent z USA po ôsmich rokoch. Vybrala som si netradičnú destináciu, aby som zažila autentický pobyt v srdci Európy. Slovenská kultúra je veľmi podobná mojej pôvodnej – ruskej, ale veľmi odlišná od americkej, v ktorej som vyrástla. Prvé, čo som si všimla, že Slováci sú rezervovaní zo začiatku a vážia si skôr dlhoročné vzťahy. Po mojom príchode na Slovensko, cestou k mojej hostiteľskej rodine som si všimla v supermarkete Billa, že ľudia spolu nevedú veľmi rozhovory a neusmievajú sa ako napríklad v Amerike. To mi bolo dosť neprirodzené a ešte aj teraz po ôsmich mesiacoch, čo som tu, sa pozabudnem a usmievam sa okoloidúcich. Ďalšiu vec, ktorú som si všimla,že je tu veľa ľudí, ktorí sú bilinguálny alebo ovládajú ešte aj tretí jazyk, čo považujem za pozoruhodné v porovnaní s američanmi. Určite im to otvára dvere k iným kultúram a dáva možnosť komunikácie s inými národmi.

Keďže som veľký milovník jedla, veľmi som sa tešila na nové odlišné jedlá, ktoré tu vyskúšam. Zoberme si také bryndzové halušky. Keď som ich prvýkrát vyskúšala, ich kyslosť ma trochu prekvapila, ale asi zato, že som pôvodom Ruska, mi naozaj chutia. Ešte nebolo slovenské jedlo, ktoré by mi nechutilo. Avšak stolovacie návyky slovákov sú úplne iný príbeh, strašne rýchlo jedia a vždy posledná odchádzam od stola. Čo som sa tu však naučila je efektívne jedenie vidličkou a nožom zároveň. V Amerike používame väčšinou vidličku, nôž je len položený pri tanieri a druhá ruka voľná. Takže sa budem môcť pochváliť doma štýlovým európskym jedením.

Veľmi ma baví poznávať slovenské tradície s mojou hostiteľskou rodinou. Najviac ma fascinujú zvyky Vianoc a Veľkej noci. Hádzaním orechov a rybých šupín, dávaním peňazí pod obrus, prestieraním pre niekoho navyše alebo poznaním, že Ježiško nosí darčeky, boli moje Vianoce tento rok veľmi odlišné. V Amerike si celá rodina sadne za vianočne prestretý stôl 25.12. a spolu otvoríme darčeky, ktoré priniesol Santa v priebehu noci. Santa tradične doručí darčeky, tým, že vojde do domu komínom. Veľkú noc veľmi neoslavujeme. Ideme len do kostola, potom si dáme spolu neskorý obed a  hráme hry. Máme väčšinou šunku, jahňacinu s mätovým želé a ruské koláčiky. Dospelí si pukajú varené vajcia a deťom schovávame plastové naplnené sladkosťami, ktoré potom hľadajú. Naše tradície blednú v porovnaní s šibaním, oblievačkou a parfémovaním žien. Zdali sa mi tieto tradície divné, ale po vysvetlení, prečo sa robia sa mi teraz pozdávajú.

Ďalšia odlišnosť medzi našimi krajinami je doprava. V Amerike funguje verejná doprava vo veľkých mestách, ale na vidieku využívame najmä osobné autá. U nás je možné viesť vozidlo už od dovŕšenia 16 rokov. Cítim sa, že tento rozdiel ma oslobodzuje, ale aj obmedzuje, ale tu určite chodím viac peši ako v Amerike. Prvých pár týždňov som mala dokonca svalovku, ale asi aj preto sú Európania viac fit ako Američania. I keď sa teším znovu na šoférovanie, slovenský transport má určite ekonomické aj ekologické výhody.

Týmto ponorom do slovenskej kultúry sa moje poznanie Európy naozaj prehĺbilo a v budúcnosti plánujem v Európe pracovať. Za tých osem mesiacov sa môj pohľad na Európu ako aj svet zmenil. Neviem sa dočkať ďalších zážitkov, ktoré ma tu ešte čakajú pred mojím návrtom do USA a nástupom na Severovýchodnú Univerzitu. S Európou sa, ale ešte nelúčim, nakoľko chcem posledný semester študovať na New York Univerzite v Prahe, susedskej krajine Slovenska, ktoré teraz volám domov.