Rodina Šlosárová tvrdí, že hosťovanie zahraničného študenta je obohacujúce pre všetkých zúčastnených (článok je v originálnom znení).
Naše deti odrástli, a rozpŕchli sa za štúdiom. V dome zostalo ticho a prázdne miesto. Rozhodli sme sa s manželom ponúknuť svoj domov a srdcia niekomu, koho k nám vietor priveje. Našli sme agentúru AFS, a po prečítaní jedného článku sme sa s nimi spojili, že chceme byť v ich programe hostiteľskou rodinou. Prešli sme pohovorom a už o pár dní sme si vybrali Nicolasa – nesmelého študenta z Belgicka, ktorý nás zaujal už svojou video vizitkou, keď povedal francúzskym prízvukom: „Koskoro sa uvidíme.“
Pol roka v predpríprave ubehlo ako voda, vymenili sme si kontakty a občas sme si napísali, ako sa na spoločné dobrodružstvo tešíme. A prišiel deň D.
Od prvého momentu sme vedeli, že vietor dobre vial a priniesol nám úžasného mladého človeka. Nicolas naše životy obohatil vo všetkých smeroch. Spoločne sme si veľa dali. Učili sme sa s ním po slovensky, zároveň sa každým dňom zlepšovala naša angličtina. Keďže sme s manželom veľmi aktívni a radi trávime čas s priateľmi, či na rôznych výletoch, aj jeho sme všade brali so sebou a hrdo mu ukazovali celé Slovensko. Navštívili sme mnoho miest, či už za účelom turistiky, alebo spoznávania našej histórie a tradícií. Zdolali sme Rozsutec, naučil sa paličkovať čičmanskú čipku, vyhral preteky v behu okolo Seneckých jazier, s čelovkou sme ráno o 4.00 vyrážali na turistiku aby sme si pozreli východ slnka, boli sme na autosalóne, keďže bol fanúšikom športových áut cítil sa tam ako v raji.
Samozrejme, zapájali sme ho aj do fungovania rodiny – chodil nakupovať, pomáhal v kuchyni variť či upratovať v dome, kde bolo treba. Prekvapilo ma, keď som zistila, že niektoré činnosti robil prvýkrát. S našimi deťmi keď boli na chvíľu doma, si skvele rozumel.
Nicolas chodil do slovenskej školy, takže bolo naozaj dôležité učiť sa náš jazyk. Sám povedal, že na začiatku to bola len spleť slov, ktorým vôbec nerozumel, no po troch mesiacoch odchádzal domov s tým, že sa vedel po slovensky dorozumieť. Bol veľmi šikovný. Na Slovensku si našiel veľa kamarátov – medzi zahraničnými študentmi z programu AFS, a aj medzi slovenskými spolužiakmi. Veľmi rád nám každý deň rozprával o svojich prežitých zážitkoch.
Naše spoločné tri mesiace prešli veľmi rýchlo, ani sme sa nenazdali a prišiel deň lúčenia. Plakali sme spolu. Nicolas sa naozaj stal členom našej rodiny. Bolo krásne sledovať, ako si u nás našiel svoje miesto, ako si zvykol na nové prostredie, ako rástol, učil sa a pritom zostával sám sebou. Jeho otvorenosť, srdečnosť a vďačnosť boli pre nás darom. Priniesol do nášho domova svoju energiu, humor, spev… a všetko sa to postupne stalo súčasťou našich dní. Veríme, že si od nás odniesol niečo, čo mu zostane navždy.
Za toto všetko vďačíme agentúre AFS. Celým procesom nás sprevádzali, od začiatku sme vedeli čo môžeme očakávať, aké sú naše povinnosti, a zároveň aké povinnosti má študent počas pobytu. Vieme, že sme boli oporou aj pre Nicolasa. List ktorý nám napísal na rozlúčku, si odkladám ako spomienku.
Túto skúsenosť odporúčam každému. Vôbec to nie je o tom, že budete mimo svojho komfortu. Nič sa nemení, domov ostáva rovnaký, len v ňom na chvíľu pribudne nový člen, ktorý v rodine ostane navždy. Aj krátke obdobia môžu mať veľký význam.