Počas 6 mesiacov v Belgicku zažila Anna život v novej rodinne a štúdium na novej škole (článok je v originálnom znení).
Zdravím všetkých čo čítajú so záujmom, zvedavosťou či dokonca aj obavami. Volám sa Anna a v školskom roku 2022/23 som absolvovala šesťmesačnú mobilitu vo frankofónnej časti Belgicka vďaka organizáciám AFS a Erasmus+, ktoré sa postarali o organizačné a finančné aspekty tejto skúsenosti. Mojím rozprávaním sa vám pokúsim priblížiť rôzne časti môjho pobytu, toho čo bolo pred ním a čo prišlo po ňom. Pri čítaní prosím majte na mysli, že každého zážitok je individuálny.
Pred Belgickom
Vidieť ako život vyzerá v zahraničí bolo mojím dlhoročným snom, preto keď som sa dozvedela o možnosti vycestovať na šesť mesiacov za hranice Slovenska vedela som, že to chcem skúsiť. Prihlásila som sa do výberového konania a celú dobu som si znižovala očakávania, aby som nebola sklamaná v prípade, že by som nebola vybraná. Nakoniec však moja mentálna príprava nebola nutná. Stala som sa jedným zo štyroch šťastlivcov z mojej školy (Gymnázium, Golianova 68, Nitra) ktorým sa naskytla príležitosť vidieť svet tam vonku nie ako turista ale (takmer) domáci. Môj let bol na začiatku januára a ja som sa už v lete začala učiť po francúzsky, vzhľadom k tomu, že v škole som mala angličtinu a nemčinu, to bola viac či menej nutnosť. Som tak trochu “language nerd” (podľa mojej vlastnej mienky) a tak moje hodiny francúzštiny neboli môj prvý kontakt s daným jazykom. Duolingo a francúzske pesničky mi poskytli hŕstku slovnej zásoby a minimálne znalosti gramatiky, nebolo to veľa no myslím si, že to urýchlilo proces učenia. Nemôžem povedať, že by pred mojím odchodom nastali nejaké problémy alebo pochybnosti, vedela som, že toto je niečo čo chcem a tešila som sa. Jediné veľké múdro, ktoré by som chcela posunúť ďalej z tejto fázy je, že by ste v nej nemali robiť vodičák, lebo je možné, že budete musieť žiadať o predĺženie časového limitu, ktorý máte na zvyšné dva pokusy skúšok (štandardne je to 6 mesiacov od prvého pokusu, ak by sa niekomu táto informácia zišla). Balenie kufrov ma tiež veľmi netrápilo, natlačila som doňho všetko čo sa dalo a usúdila, že ak som na niečo zabudla budem si to môcť dokúpiť. Ak by som mala vybrať najstresujúcejšiu časť celej tejto skúsenosti, bol by to určite let. V deň odchodu som sa zobudila s úzkosťou a nervozitou, ktorá nezodpovedala mojim pocitom o odchode. Všetky negatívne emócie zo mňa však opadli, keď sa lietadlo odlepilo od zeme.
Belgicko – rodina
Už v deň príchodu som stretla svoju hostiteľskú rodinu, manželský pár s tromi dcérami. Bývala som s nimi počas môjho celého pobytu v mestečku Limal a navštevovala školu v neďalekom meste Wavre, ale o tom potom. Rodina bola neskutočne milá a prívetivá, nikdy som sa v nej necítila nevítane a zapájali ma do všetkých spoločných aktivít do ktorých sa dalo. Hostiteľské sestry boli vo veku 11, 13 a 15 rokov, ja som v čase pobytu mala 17. Nemôžem povedať, že by som si s nimi vybudovala nesmierne blízky vzťah, mali sme rôzne záujmy a v rôznych vekoch, ale vedeli sme sa spolu porozprávať, alebo zahrať Mario Cart. V ich dome som mala vlastnú izbu, čo nie je samozrejmosť, a musím povedať, že mi to padlo vhod, mať svoj priestor kam sa môžem schovať ak ma premôže únava z nekonečného počúvania cudzieho jazyka, lebo to je vyčerpávajúce. Prvý týždeň komunikácia so mnou prebiehala v angličtine, potom čisto vo francúzštine, hlavne vďaka tomuto som sa zlepšila. Moja hostiteľská rodina bola tiež veľmi aktívna, lozenie po skalách bolo asi najpopulárnejšou rodinnou aktivitou. Mne sa nikdy nepodarilo vybudovať si k nej tak vrúcny vzťah, ale som rada, že som mala príležitosť si to skúsiť (napriek svojmu strachu z výšok). Vďaka mojej hostiteľskej rodine sa mi podarilo vidieť iné krajiny ako Belgicko. Cez školské prázdniny ma zobrali na dovolenku do Benátok, čo je do dnešného dňa jeden z mojich najkrajších výletov, a do Normandie vo Francúzsku, kde sme navštívili veľa múzeí. Som vážne vďačná za svoju hostiteľskú rodinu a všetko čo pre mňa urobili, aj vďaka nim bol môj pobyt nezabudnuteľný.
Belgicko – škola
Navštevovala som súkromnú medzinárodnú školu. Na jednej strane to znamenalo, že som nemala žiadny problém dohovoriť sa so spolužiakmi, a na druhej, že odo mňa učitelia očakávali možno viac ako keby som bola na štátnej škole, vzhľadom na to, že som nebola jediným nefrankofónnym študentom. Bola som zaradená do matematicko – prírodovednej triedy, kde sme boli iba dve dievčatá. Škola bola ťažká, špeciálne matematika. Belgicko je oproti Slovensku v matematike napred a počas môjho pobytu sa mi mojich spolužiakov dohnať nepodarilo. Nerobila som si z toho ťažkú hlavu a sústredila sa radšej na predmety, kde som sa necítila úplne stratená. Jedným z nich bola prekvapivo chémia, ktorej som sa na Slovensku desila. Mojím najobľúbenejším predmetom však bolo fle – français langue étrangère (francúzština ako cudzí jazyk). Na mojej škole to bola hodina špeciálne pre nefrankofónnych žiakov, aby sa zlepšovali vo francúzštine. Každý tam chodil podľa svojich potrieb, niekto každý deň a iný dvakrát do týždňa. Hodiny mali veľmi prijemnú atmosféru a nejdem klamať, pomáhali mi opraviť moje poškodené ego. Bol to jeden z dvoch predmetov (spolu s angličtinou), kde som nebola v nevýhode oproti ostatným. Čo sa predmetov týka, trochu ma mrzelo, že som nemala aj nemčinu. Okrem angličtiny, jediný cudzí jazyk dostupný pre moju triedu bola dobrovoľná holandčina, ktorú som sa dobrovoľne rozhodla nemať. Niekedy sa však stalo, že nejaký z mojich učiteľov chýbal, na mojej škole neexistovalo suplovanie, a ak vtedy prebiehala hodina nemčiny mohla som sa pridať namiesto toho aby som sedela v salle d’étude (študovni).
Belgicko – kamaráti
Nie som ten najextrovertnejší človek na svete. Počas pobytu som si nenašla nespočetne veľa kamarátov. Rozprávala som sa s viacerými ľuďmi, ale za dobré kamarátky môžem označiť iba dve. Prvou je Helena (číta sa to bez H). Chodila na moju školu no nebola v mojej triede. Mali sme spolu angličtinu, niekedy aj moju nelegitímnu nemčinu. Hneď na prvej hodine angličtiny si ma „adoptovala“, začala sa so mnou rozprávať. Helena je z Mexika, žila aj v Nemecku a teraz v Belgicku. Rozprávali sme sa po anglicky, francúzština bol pre nás obe cudzí jazyk, ja som na začiatku vedela len veľmi málo a postupom času už bolo divné prepnúť do iného jazyka. Helena mi veľmi pripomínala moju najlepšiu kamarátku. Bolo to ako keby som našla kúsok domova. Moja druhá veľmi dobrá kamarátka sa volá Leni. Bola tiež študent AFS a prišla do Belgicka z Rakúska. Stretli sme sa na sústredení a v priebehu našich pobytov sme spolu navštívili rôzne mestá, Namur dokonca dvakrát.
Po Belgicku
Doma ma čakali skúšky z autoškoly a komisionálky, ale aj rodina a kamaráti. Komisionálky nie sú nič stašné, aj keď som sa ich trochu bála. Musím povedať, že sú ako maturita (ktorú mám už tiež za sebou), ak neprelezieš, prehodia ťa. Ani o komisionálkach, ani o maturite som to však nikomu nechcela veriť, asi je to niečo, čo si človek musí odžiť. Skúšky z autoškoly sa zrazu nezdali byť tak desivé ako pred odchodom. Všetko vyzeralo ľahšie. Väčšina mojich slovenských kamarátov sú odo mňa starší a počas môjho pobytu už boli na vysokej. No cez leto sa vrátili domov a mala som tak pocit, akoby sa nič nezmenilo. Uvedomenie, že život čo som našla nie je ten čo som tu zanechala prišlo pomaly a vo vlnách. Prišlo dosť pomaly na to, aby som si ani nevšimla, že som si na všetky zmeny už zvykla. Môj život sa zmenil a ja som sa zmenila tiež. Nebola to zmena k lepšiemu či horšiemu, bola to zmena neutrálna. Niekto so slabým miestom pre symboliku by ju mohol označiť za dospievanie. Ja si ju skôr predstavujem, ako batoh plný spomienok o ktorom môžem rozprávať, ale nikdy nie ukázať. Nie dobrý, ani zlý. Iný a neskutočne cenný.