Článok napísala Chiara Crescenzo, študentka z Talianska, počas svojho 10 mesačného AFS pobytu na Slovensku (článok je v originálnom znení).

Volám sa Chiara Crescenzo, som talianka a mám osemnásť rokov a bývam v Devíne, Bratislava. Mám úplne sladká rodina. Moja mama je Jana, môj oco je Andrej, moje sestry su Daniela a Viktória a môj brat je Martin. L´ubim môjho psa a moja mačka, že mám tu, na Slovensku. Chodím na Gymnázium Ladislava Sáru, som v tredie 3.B a moji spolužiaci sú veľmi dobrí, lebo oni mi pomaiú, ked´ potrebujem (každý deň). Moje najlepšie kamarátky sú Kristína a Natália. Páči sa mi moja škola, ale nie všetko. Páči sa mi, že mám obed v škole, lebo nemám v Taliansku. Páči sa mi, že tu jeden hodina v škole je 45minuti, lebo v Taliansku je 60 m. Nepáči sa mi, že v škole musím vymeniť topánky. Nepáči sa mi, že mám sedem alebo osem hodín na jeden deňv škole, ale ľúbim, že nechodím do školy v sobotu, lebo v Taliansku chodím každú sobotu. Páči sa mi, že môžem ísť potom  po škole do posilovne zadarmo, lebo v Taliansku( v mojej škole) nemám miesto na cvičenie. Páči sa mi, že autobus v Bratislave su lacné a vlaky sú úplne zadarmo.
Som tu, na Slovensku s organizáciou AFS INTERCULTURA Slovakia. Veľmi sa mi páči tento organizáciu, lebo dobrovoľníci sú veľmi dobrí. Keď máme orientáciu ideme hrať, variť a rozprávať o niečom, o naša života tu. S AFSom bola som v Viedni, v Banskej Štiavnici, v Čičmanoch a budeme ešte v Prahe a Budapešti. Keď som prišla na Slovensku, všetko bolo iný (mesto,čas, jedlo, ľudia).
Na začiatku bolo veľmi ťažké pre mňa. Prečo?  Lebo v Taliansku mam dvojičku, tak, jeden rok bez ona, jeden rok bez moja babka a môj rodičom, úplne iné života. Ale tu som našla najlepšia rodina, takže môžem povedať, že mám, určite dve rodiny (v Taliansku a na Slovensku). Potom štyri mesiacov tu, konečne ľúbim bryndzové halušky, syr, polievku a cestovina s kečupom. Konečne potom štyri mesiacov chodím von s kamarátmi. Keď bola som v Talianksu, chcela som ísť do Číny, do Ruska alebo Japonska …ale teraz som tu, na Slovensku. Áno viem, že slovenčina nie je taká ľahká, naopak je veľmi ťašká, ale nič je nemožný, ak ty chceš.
Keď stretnula som niekto a on povedal: “ Nemôžeš rozprávať  po slovensky, lebo je ťašký! Nebudeš rozprávať po slovensky v Číne, v Francúzsku, ale po anglicky áno! Prečo na Slovensku ?“
A ja: “Prečo nie?”
Dúfam, že môj rok skončí dobre. Slovensko je ako moja druhá doma. Milujem ťa, Slovensko.

Chiara Crescenzo