Prinášame vám článok od slovenského študenta Juraja, ktorý je monentálne na svojom AFS študijnom pobyte v Mexiku. Článok je v originálnom znení.

Jedného dňa som mal na škole prezentáciu o Mexickom štáte Oaxaca a v tom sa mi tento štát vryl  do pamäti. Vidieť všetku tu krásnu prírodu, pláže s bielim pieskom, avokádo čo si pestujú na záhrade …všetko ma to očarilo a povedal som si, že musím do Mexika.

Ani nie o tri mesiace neskôr som vyplňoval prihlášku AFS na študijný pobyt v Mexiku na šesť mesiacov. Dni plynuli a ani som na nenazdal a kontaktovala ma moja hosťovská rodina a prichádzal aj čas odletu. Komunikácia s rodinou bola miestami komplikovaná, vďaka časovému posunu. Nastal môj deň D, posledné rozlúčenie sa s kamarátmi a hor sa do Viedne na lietadlo. Našťastie nebol som sám a v tomto roku sme sa vybrali do Mexika zo Slovenska dvaja. A bolo to tu, dojímavé lúčenie sa s rodičmi a zrazu som bol na všetko sám, samozrejme so svojou spolucestujúcou. Nasledoval dvojhodinový let do Paríža. Trošku mi stúpol adrenalín, keď sme zistili, že naša brána na prestup je na druhom konci letiska. Našťastie sme to však včas stihli. S radosťou som sedel v dvojposchodovom lietadle a čakal na odlet a následný dvanásť hodinový let. Bol som tak nervózni zo svojho odchodu, že za tých celých dvanásť hodín som ani oka nezažmúril. A bolo to tu  – noc, keď som pristával v najväčšom meste sveta: Mexiko city. Sám neviem ako sme sa z toho letiska vymotali, ale čiastočne nám pomohlo aj to že sme narazili na iných AFS študentov. Vyšli sme teda do letiskovej haly, kde na nás čakali už dobrovoľníci z AFS Mexiko a zobrali nás do príchodového sústredenia. Mal som veru všelijaké pocity. Po dvoch dňoch čo sme sa všetci zblížili nastal koniec sústredenia a všetci sa rozdelili podľa miest kam idú. Už pred tým som vedel, že ja pôjdem do mesta s názvom Aguascalientes s jedným miliónom obyvateľov, ktoré sa nachádza v centre Mexika. Moja rodáčka išla do mesta Merida, v ten deň sa naše cesty rozišli.

Odobrali sme sa teda s AFS dobrovoľníkmi a pár študentmi  na autobusovú stanicu, kde som sa mal prvý krát stretnúť so svoju hostiteľskou rodinou u ktorej strávim pol roka. Poviem vám, asi nikdy pred tým som nebol taký nervózny ako v ten deň. Bolo to tu, ja skolený časovým posunom stretávam svoju rodinu. Nastáva objímanie a samozrejme bozk na líce nesmie chýbať ako mexická tradícia. Pozdravil som sa s mamou, otcom, jedným z dvoch bratov a nakoniec ešte s jednou tetou. Dozvedám sa že na ceste ma bude sprevádzať len moja mamina Belinda pretože môj otec Victor príde za nami o desať dní neskôr a brat Mauricio študuje v hlavnom meste a uvidím ho znovu cez najbližšie prázdniny. Obával som sa ako budú vyzerať medzimestské autobusy v Mexiku, keď viem, ako vyzerajú tie naše. S nadšením som zistil, že náš autobus je doslova luxusný. Televízia pre každého samostatne, pohodlné doslova kreslá, kde si jeden môže hovieť ako kráľ. Strávil som teda ďalších šesť hodín prepravou. Keď som vystúpil z vozidla tento krát už na inej autobusovej stanici ma čakal môj druhý brat Diego s babkou Rajel a tetou Lilianou, medzi inými tam boli ďalší AFS dobrovoľníci a rodiny zvyšných troch študentov čo prišli do Aguascalientes. Všetci ma vrelo privítali a odobrali sme sa domov. Nevedel som, ako si mám predstavovať dom, kde strávim nadchádzajúci čas, ale zistil som že moja rodina žije v obytnej časti golfového ihriska. Ostal som doslova zarazený. Golfové ihrisko? V Mexiku? A veru že áno, keď sme prišli stál predo mnou nádherný troj poschodový dom slonovinovej farby. Žiaľ ešte väčší šok prišiel, keď som sa dozvedel že hneď nasledujúci deň musím ísť do školy.

Tak som nasledujúci deň vstal, pripravil sa a išiel do školy. Dozvedel som sa že moja škola je súkromná a že ich vyučovanie sa začalo pred týždňom. Odprevadili ma do jednej učebne spolu s jednou talianskou študentkou, ktorá mala byť moja spolužiačka. Od toho momentu sa mi zmenil život. V celej triede nás bolo iba osem, ale môžem vám odprisahať, že v živote som nestretol tak obetavých ľudí. Pravdu povediac bál som sa isť do Mexika z viacerých dôvodov, ale keď som sem prišiel, celý môj pohlaď na túto prekrásnu krajinu s tak dobrými ľuďmi sa zmenil.

Ako dni ubiehali perfektne som sa prispôsobil na miestnu kultúru a stretol som najlepších ľudí v mojom živote. Každú nedeľu chodíme s rodinou obedovať ku babke, kde sa zíde väčšia časť rodiny a je nás tam viac menej dvadsať. V tom som si uvedomil, že nikdy nechcem odísť. Bol som ochotný spraviť čokoľvek, aby som mohol zostať na celý rok. A tak sa aj stalo. Zmenil som svoj polročný program na ročný bez vážnejších komplikácii. Môžem povedať že organizácia AFS mi s touto záležitosťou dosť pomohla a so všetkým mi vyšli v ústrety. Ubehlo už pár mesiacov od kedy viem, že zostávam na celý rok a bolo to najlepšie rozhodnutie môjho života! Od vtedy som zažil veľa úžasných a vtipných momentov a našťastie len pár krušných chvíľ. Zamiloval som sa do pestrej mexickej kuchyne aj keď to chvíľku trvalo, kvôli ich zvláštnym návykom všade dať chili a citrón. Mexickú španielčinu som zvládol úplne bez problémov, aj keď to asi bude tým, že som španielčinu študoval dva roky na bilingválnom gymnáziu. Bol som dokonca svedkom, ako jeden z mojich bratrancov žiada o ruku svoju, teraz už, snúbenku.

Rozhodne vám odporúčam ísť na študijný pobyt do inej krajiny, získate  kamarátov po celom svete, nasajete inú kultúru. Nezáleží, či viete jazyk danej krajiny alebo nie, verte či nie, ten jazyk ovládnete dokonale. Takže či už chcete ísť do Mexika, Nórska, Fínska, Peru či na Island choďte a tiež uvidíte, že to bolo najlepšie rozhodnutie vašeho života. Ja si medzi tým vychutnám zvyšný čas tu.

                                                                                                                  Juraj Krampl