Maca píše po svojom návrate na Slovensko a svojom AFS programe v Nemecku (článok je v originálnom znení).

Je to už dva týždne, čo som sa vrátila z výmenného programu. Bola som 10 mesiacov v Nemecku a absolútne neľutujem nič, čo som spravila a už vôbec nie samotné rozhodnutie ísť na pobyt do zahraničia.

Môj pobyt, ale aj pobyty ostatných výmenných študentov zo Slovenska boli naozaj veľmi obohacujúce. Užívali sme si života v nami vybranej cudzej krajine. Spoznávali sme novú kultúru, nový jazyk a hlavne nový spôsob života a myslenia. Tešili sme sa zo všetkých nových vecí. Samozrejme, že sme zažili aj ťažké časy. Každý z nás pocítil smútok za domovom, rodinou, či priateľmi.

Napokon ale nastal ten okamih – návrat domov. Pre mňa boli posledné dva dni jedny z najhorších v mojom živote. Nielen kvôli lúčeniu, ale aj kvôli zúfalstvu z balenia. No keď už boli kufre konečne zbalené, izba prázdna a preliate hektolitre sĺz, uvedomila som si, že sa vraciam domov. Že zase uvidím ľudí, ktorých milujem a ktorých som poriadne dlho nevidela.

Po dňoch plných premýšľania o tom, čo ma doma na Slovensku čaká a čo všetko sa zmenilo ma rodičia privítali s obrovskou dávkou nadšenia a radosti. Ich rozžiarené tváre hovorili za všetko.

Po príchode domov pre mňa ale nastala jedna z najťažších fáz výmenného programu. Mnoho z vás si isto povie, že keď už som sa vrátila z Nemecka, tak môj program skončil. Opak je však pravdou. Znova si musím zvykať na staro-nové veci. Či už je to správanie rodičov, priateľov alebo aj prostredie, v ktorom odteraz znovu žijem. Po roku strávenom v zahraničí sa vraciam ako úplne nová osoba s inými názormi a pohľadmi na svet.

Hovorí sa, že v núdzi poznáš priateľa a v tomto prípade to platí dvojnásobne. Po príchode do mojej starej triedy som zistila, že mi predsa len niečo ušlo, aj keď som bola pravidelne informovaná. Sem–tam ma to aj zamrzelo, ale nebol to dôvod na smútok. Niektorí moji starí slovenskí kamaráti sa cez  zmenu mojej osoby nevedia preniesť. Možno by som si mala vyčítať, že som sa zmenila, že som vôbec išla študovať a žiť do zahraničia. Čas všetko vylieči. Bude to pravdepodobne trvať chvíľku dlhšie, kým znova zapadnem do kolektívu. No praví priatelia mi vždy pomôžu.

Aj keď som už opäť doma, neznamená to, že už nebudem mať žiadne iné možnosti na spoznávanie nových kultúr. Momentálne sa cítim ako vyspelejší, skúsenejší a odhodlanejší človek, ktorý už približne vie, po akej ceste chce ďalej kráčať. A teším sa aj na dobrovoľnícku prácu pre AFS, ktoré mi poskytuje bohatú škálu možností.

Záleží len na mne, ako sa rozhodnem, pre koho sa rozhodnem a vôbec ako naložím so svojím životom. Je krásne mať priateľov z najrozmanitejších kútov sveta, no konečné rozhodnutie bude vždy iba na mne.

Marcela Grisová