Ked som prisiel na Slovensko, zistil som poprve, ze je to krajina plotov. Kazdy rodinny dom ma svoj plot. Tento rok som bol s mojou rodinou na dovolenke na Slovensku a moja mamka to iste zistila. Takze, kludne nechajte svoje vlastne ploty doma, ony ich maju dost. A ich aj potrebuju. Lebo Slovensko je podruhe krajina psov. Moja hostitelska rodina napriklad mala trinast psov. A neisli s nimi na prechadzku, pustli ich len do zahrady. A aby neutekali boli tam vsade …ploty okolo domu. Rano a vecer sme potom radostne isli zbierat vykaly v zahrade. V zime to bolo v pohode ked to bolo mrznute. Ale v lete, ked travnik este nebol koseny, som par krat vstupil do hovna. Peniaze mi to neprinasal.

Samozrejme som este ovela viac zazil na Slovensku. Slovensko sa stalo krajina mojej duse. Moja hostitelska rodina ma velmi srdecne privitala a citil som sa u nich od zaciatku doma. Doma, v Nemecku, mam susedia ktori prichadzaju zo Slovenska a ja som  tam stravil cely volny cas. Mozno som sa kvoli tomu velmi rychlo naucil slovencinu. Susedka mojej hostitelskej rodine vedela po anglicky a snazila sa hovorit so mnou po anglicky ale ja som to len jeden tyzden dodrzal. Tato slovencina sa mi zdala lahsia ako anglictina. Pravdaze, gramatika slovenciny je trosku komplexnejsie ako holandska alebo indonezska gramatika. Ale je aj velmi logicka a ked sa clovek snazi, da sa ucit slovencinu pocas pobytu na Slovensku. Doteraz mam len s vidovymi dvojicami velke problemy. To sa asi neda naucit, ked svoja materinska rec nie je slovanska. Moja hostitelska rodina – to boli matka, otec, otcovi prarodicia, dve sestry a „milion zvierat“. Okrem tych trinast psov mali este sto zajacov. Raz som prisiel zo skoly a zlakol som sa velmi: v garazi bol vsade krv. Moji hostitelski rodicia zabijali kazdy mesiac par zajacov. V Nemecku som nikdy nejedol take mäso ale na Slovensku stale. A chutilo. Mne to urobil dojem, ze Slovaci maju takmer vsetci zeleninovu zahradu a aspon niekoho poznaju, kto vie zabijat. Podla mna je to takto lepsie, lebo vies, co jes. Chodil som s mojou hostitelskou sestrou do skoly, na gymnazium. A bola to jedina skola na Slovensku kde sa nemusel nosit papuce. Ked pani profesorka prisla do triedy, vsetci sa zastavili. Vyucovanie nie je ako v Nemecku. Skoro nikdy sa nediskutovalo. A slovenski ziaci sa musia viac ucit naspamät. Moja sestra nemala poobede cas cez tyzden. Kazdy den musel niekto odpovedat pred triedou a moja ucitelka slovenciny sa cudoval, ze mi dostaneme znamky za to, ze sa oznamime. Ja som si mohol vybrat predmety a vybral som si slovencinu, anglictinu, nemcinu, rustinu, fyziku, dejepis, biologiu a chemiu. Nechodil som stale s mojou sestrou, slovencinu som napriklad aj s prvakmi mal a anglictinu s tretiakmi. V druhom polroku, ak si to dobre spominam, bola olympiada nemeckeho jazyka a ja som oznamkoval spolu s uciteliami ucastnici. To fakt bola sranda.

Slovensko je male. To trva asi sest hodin od Bratislavy az na druhom konci tohto statu. Ja som byval v Trebisove. Cize uplne na vychode. Trebisov ma 25 tisíc obyvatelov a nachadza sa 50 kilometrov od Kosic. S mojou hostitelskou matkou a nasou susedkou som casto cestoval cez Slovensko a isli sme aj sem tam na nakup do Madarska, ktore bolo len tridsat kilometrov od nas. U mna v Trebisove sa hovoril po vychodnarsky. Kupil som si slovnik Trebisovskeho narecia a na konci som aj rozumel aj trochu hovoril po vychodnarsky. Teraz som tomu bohuzial zase zabudol. Ale nevadi. Mne to uz staci, ze mam moznost hovorit s mojmi susedmi v Nemecku po slovensky. A bol som uz aj u nich na Slovensku. Vlastne som kazdy rok po mojom vrate bol na Slovensku. Ta krajina ma nespusti. A nie je daleko od Nemecka.

Tak, ja mozem len tolko povedat: Slovensko je male, nezname a v podstate este velmi tradicne. Da sa v tej krajine zazit nieco uzastneho: pravy zivot. Uzival som rok plno milych ludi, cudnych ale aj velkolepych zazitkov a to najdolezitesie: nasiel som druhy domov.