Zdokonalenie v španielčine bolo to najmenej čo získala Paulína na svojom trojmesačnom pobyte v Španielsku (článok je v originálnom znení).

Rozhodnúť sa či ísť na nejaké štúdium v zahraničí mi zabralo asi najviac času. Keď som sa už rozhodla pre kladnú odpoveď, vybrať kam pôjdem bolo ľahké, keďže som v Španielskej sekcii.

Z Prahy som letela rovno do Madridu a odtiaľ päť hodín vlakom až do Valencie, kde ma čakala moja hostiteľská rodina u ktorej som bývala cely môj pobyt. Čo sa týka mojej rodiny mala som naozajstné šťastie, pretože lepšiu rodinu som si ani nemohla priať. Španieli sú známi svojou priateľskosťou a tam som sa o tom presvedčila na vlastnej koži. Dlho mi trvalo, kým som si zvykla na to, že pri každom stretnutí sa všetci vybozkávali na líca a poobjímali sa takže ak nás išlo von viac zvítavali sme sa aj pol hodinu.

Do školy som nastúpila 16. septembra, rovnako ako všetky španielske deti. Tým že Španieli sú veľmi komunikatívni som to mala možno ľahšie ako deti ktoré išli na pobyt do iných miest napríklad do Bosny a Hercegoviny, rozprávala som sa s jedným chlapcom, ktorý tvrdil, že počas celého jeho pobytu sa jeho spolužiaci tvárili, že tam nie je. S týmto som ja naozaj žiaden problém nemala. Hneď v prvý deň ma vzali do kolektívu a vypytovali sa ma na všetko čo im napadlo. Najprv to bolo pre mňa dosť náročne, keďže stále bola medzi nami jazyková bariéra. No boli veľmi ochotní a tak sme sa vždy, aj keď rôznymi opismi a pomocou slovníkov dostali k tomu čo som chcela povedať. Napríklad mi zabralo naozaj veľa času, kým som im vysvetlila čo sú to bryndzové halušky. Niekedy som sa im až čudovala, že sa im chce tráviť so mnou toľko času. A som veľmi rada, že ich to neomrzelo ani po troch mesiacoch. Stále sme v kontakte a v lete dokonca chce prísť niekoľko mojich najlepších kamarátov aj sem na Slovensko. 

Na záver išli všetky deti, ktoré boli na trojmesačnom pobyte po celej Európe do Bruselu, kde sme strávili päť dní rôznymi aktivitami a rozprávaním sa. Zo 151 detí som tam bola jediná Slovenka a veľmi ma prekvapilo ako sa všetci zaujímajú o Slovensko. Niekedy im chýbalo trošku prehľadu nad našou situáciou, napríklad si všetci myslia že naše hlavné mesto je Praha. Už zo Španielska som bola zvyknutá na takúto reakciu, kde všetci reagovali na to, že som zo Slovenska: Á to ste vy čo máte Bratislavu, Prahu a Tatry. Tak som ich vždy poopravila a úprimne dúfam že už existuje aspoň hŕstka Španielov, ktorí vedia, že naše hlavné mesto nie je Praha. 

V podstate som sa rozhodla ísť na tento pobyt kvôli zdokonaleniu sa v jazyku, no na konci som si uvedomila že to bolo to najmenej čo som ním získala. Vidieť a aj zažiť ako žijú ľudia v inej krajine, s odlišnou kultúrou, spoznať nových ľudí… je zaujímavé ako vás to dokáže zmeniť.

Paulína Ronecová