O Monikinom štipendijnom pobyte sa dočítate v jej článku, v ktorom hodnotí svojich prvých 7 mesiacov pobytu v Nemecku (text je v originálnom znení).

Už je to 7 mesiacov, čo žijem v inej krajine. Už je to 7 mesiacov, odkedy som sa rozlúčila s mojou rodinou na viedenskom letisku a vybrala sa lietadlom do Frankfurtu. Už 7 mesiacov žijem v meste Konstanz na juhu Nemecka a veľmi sa mi tu páči.

Prvé čo som videla, keď sme autobusom vchádzali do mesta Konstanz bolo Bodamské jazero s Alpami v pozadí, bola som nadšená, že toto miesto bude mojím domovom nasledujúcich 10 mesiacov. Na stanici ma už čakala moja hostiteľská rodina.

Na Slovensku som bilingválna študentka, učím sa po slovensky a po nemecky, no predsa bol pre mňa problém spočiatku rozumieť mojej rodine, keďže rozprávali rýchlo a s prízvukom. Prvé 2 týždne zo mňa vychádzali také vety, že by sa z nich mojej profesorke nemčiny postavili všetky vlasy na hlave. Bol to veľký rozdiel používať nemčinu plynule, v konverzácií ako doma na hodine, kde má človek čas si premyslieť ako danú vetu sformuluje. Ale po 2 týždňoch sa to trochu zlepšilo a zvykla som si na to, že nemčina je teraz jazykom v mojom okolí.

S mojou hostiteľskou rodinou vychádzam veľmi dobre, myslím, že sme si hneď padli do oka. Mám 2 hostiteľské sestry, Ellen a Evu, Ellen je tak stará ako ja a býva s nami, Eva je o 3 roky staršia a študuje na univerzite v Tübingene, kde aj býva. S oboma mám veľmi dobrý vzťah. Ja a moja rodina trávime veľa času spolu, chodíme na rôzne výlety, prechádzky a rodinné oslavy.

V škole to bolo prvé 2 mesiace ťažké, čo sa týka učenia aj kamarátov. Nemci nie sú až takí otvorení, to neznamená, že nie sú priateľskí, len dlhšie trvá, kým sa s vami dajú do reči a očakávajú, že sa prihovoríte vy im a nie oni vám. Ale aj to, ako aj iné veci v prvých mesiacoch, potrebovalo len trochu času a teraz mám v Konstanz veľa kamarátov, od ktorých sa mi nechce odísť. S učením už tiež nemám problémy, všetkému rozumiem a som schopná s mojimi spolužiakmi písať písomky a robiť si domáce úlohy.

Na prvý pohľad sa nemecká škola nezdá až taká odlišná od tej slovenskej, ale myslím, že práve tie maličkosti tvoria ten veľký rozdiel, ktorý som tu pocítila. V prvom rade som bola prekvapená ako moc sa učitelia pripravujú na hodinu a vymýšľajú pre žiakov nové cvičenia a projekty, tým pádom je vyučovanie interaktívnejšie a zaujímavejšie, vďaka tomu si viac zapamätám na hodine a nemusím sa doma toľko učiť. Moji spolužiaci nemajú zošity. Všetci majú zakladače, do ktorých si zakladajú papiere, ktoré dostanú na hodine. Triedy vyzerajú tiež krajšie, sú farebnejšie a zariadenie v triede je novšie, okrem tabule býva v triedach aj počítač a projektor, s ktorými učitelia veľmi radi pracujú, keďže je to aj pre žiakov zaujímavejšie. Jedna vec, ktorá sa mi však na slovenských školách páči viac je tá, že nosíme prezuvky. V Nemecku sa prezuvky nenosia. Najviac mi prezuvky chýbali cez zimu, keď som mala obuté čižmy, školu až do pol štvrtej a vykúrenú triedu.

V Nemecku som si nenašla len nemeckých kamarátov, ale aj kamarátov z iných krajín. Mojím najlepším kamarátom sa stal Juan z Kolumbie, ktorý tiež býva v mojom meste. Ďalších zaujímavých ľudí som mala možnosť spoznať na AFS sústredeniach. Mám kamarátov z Hong Kongu, Turecka, Švajčiarska, Argentíny a mnoho ďalších krajín. Vďaka tomuto som si uvedomila, aký je svet v skutočnosti veľký a koľko ľudí sa na svete nachádza. Mám pocit, ako keby som pred mojím študijným pobytom žila v jednej veľkej bubline nazývanej Slovensko a riešila len to, čo sa deje v mojej krajine. Vedela som, že existujú iné krajiny, vedela som, ako vyzerá mapa sveta, ale neuvedomovala som si, že je na svete tak veľa ľudí, ktorí majú inú kultúru, zvyky, tradície a považujú za normálne iné veci ako ja.

I keď od nás Nemecko nie je až také vzdialené, mentalita ľudí a kvalita života je úplne iná. Všetci ľudia si tu uvedomujú, aké dôležité je vážiť si a chrániť životné prostredie. Veľa ľudí preferuje dopravu bicyklom alebo hromadnou dopravou pred autom. Aj ja chodím do školy na bicykli. Takmer všetky potraviny, ktoré moja hostiteľská rodina kupuje sú bio potraviny, viac sa tu používajú sklenené fľaše ako plastové, na rôznych akciách, festivaloch a trhoch neplatí človek iba za nápoj, ale aj za zálohu za šálku, ktorú dostane namiesto plastového pohára. Keď vrátite šálku, dostanete zálohu naspäť, nielenže je to priateľskejšie voči životnému prostrediu, taktiež sa tým udržiava čistota daného miesta. Taktiež sa všade triedi odpad.

Jedna vec, na ktorú som si spočiatku nemohla zvyknúť, bolo to, že hlavným jedlom nebol obed, ale večera. Moja rodina zvykne večerať dosť neskoro, o takej deviatej alebo desiatej. Na obed zvyknú zjesť len nejakú maličkosť. Najprv som bývala vždy pri večeri unavená a chodila spávať o polnoci, keďže moja rodina veľmi rada pri jedle diskutuje. Tiež mi chýbali polievky, ktoré tu skoro nikdy nejedia. Taktiež mi chýbajú rohlíky a tvaroh, to tu tiež nepoznajú. Namiesto toho som mala možnosť ochutnať nemecké špeciality a niečo typické pre Nemecko. Najviac mi chutia spätzle, čo by som prirovnala k istému druhu cestovín a dünnele, niečo ako nemecká pizza a samozrejme schwarzwälder kirschtorte, lahodná čerešňová torta z Čierneho lesa.

Čo sa týka samotných Nemcov, ako som už spomenula, nie sú veľmi otvorení. Na ulici vám veľmi ochotne pomôžu, keď sa stratíte, alebo keď potrebujete niečo vysvetliť, ale ak s nimi chcete naviazať priateľstvo, trvá to trochu dlhšie a nie všetci sú ochotní s vami vychádzať, ale človek sa nesmie nechať odradiť, nájdu sa aj priateľskí ľudia ako všade inde na svete. Okrem toho Nemci veľmi radi diskutujú a vedú rôzne debaty na hocijakú tému. Taktiež sa nedá nespomenúť, ako sa neboja vyjadriť svoj názor, keď s niečím nesúhlasia, povedia to nahlas a diskutujú o danom probléme. Ani raz som sa na škole nestretla s tým, že by niekto niekoho ohováral.

Na AFS sa mi páči, že prioritou nie je naučiť sa jazyk krajiny, v ktorej človek trávi svoj pobyt, ale spoznať jej kultúru, nových ľudí a zvyky a tradície. Ide o toho pochopiť, že človek nie je sám, jeho názory, potreby, túžby a problémy nie sú jediné na svete.

Toto som si uvedomila počas môjho pobytu, spoznala som nových ľudí a novú kultúru. Prežila som 7 mesiacov v cudzej krajine bez mojej rodiny a priateľov, naučila sa nový jazyk a určite som sa aj trochu zmenila, mám pocit, že som samostatnejšia a viac si verím. A na to som nesmierne pyšná.

Monika Maurérová