Ivonka hodnotí svoj štipendijný program na Islande (text je v originálnom znení).

Na výmenný pobyt som chcela ísť odkedy sa pamätám, hoci nad Islandom som nikdy neuvažovala. No z ničoho nič som vyhrala čiastkové štipendium od AFS, odrazu všetko do seba zapadlo a ja som sedela v lietadle. Lietadlo bolo ešte len v islandskom vzdušnom priestore, ale už som mala pocit, že som oveľa dospelejšia.To bol však iba začiatok.

Po prvých mini – prekážkach, ako kupovanie zmrzliny a uvedomenie si, že keď po prebudení poviem “dobré ráno“, nikto mi nerozumie, som sa prvýkrát stretla s mojou hostiteľskou rodinou. Keď som ich uvidela, pripadalo mi to ako vidieť rozprávkové postavičky v skutočnom živote – toľkokrát som sa pozerala na ich fotky a čítala ich zložku. Teraz, pri konci môjho pobytu, môžem povedať, že tak trochu skutočne sú rozprávkoví. Otec nie je taký ukecaný ako zvyšok rodiny, ale vďaka nemu a mame, s ktorou si skvele rozumiem, som sa od prvej chvíle cítila ako doma. Mám tri mladšie sestry, no jedna z nich je na pobyte v USA, takže sme sa akurát minuli.

Netušila som, čo mám od toho čakať, keďže na Slovensku mám len staršieho brata. Ale viete čo? Je to úžasné – moje sestry sú skvelé. Tiež si plne uvedomujem, že život s nimi značne rozvinul moju trpezlivosť a schopnosť sústrediť sa napríklad na učenie, keď mi do uší naraz hrajú tri rôzne pesničky. Zrazu úplne jasne vidím, čo so mnou prežívali moji rodičia pred pár rokmi a je to trochu čudné, vedome cítiť a vidieť, ako som sa zmenila. Mám pocit, že život tu plynie oveľa spontánnejšie, plány sa robia z minúty na minútu a ja neviem, či je to slovenskou mentalitou, ale ešte stále mi to občas pripadá zvláštne, ako keby som ja potrebovala viac času psychicky sa na niečo pripraviť. Napríklad, keď sa s niekým dohadujem, kedy pôjdeme do kina, stihnúť film, ktorý sa začína o 15 minút, sa mi zdá absurdné. Ale toto je Island. Teraz už viem, že keď niečo potrebujem od AFS, stačí, keď cez obednú prestávku vybehnem do kancelárie a o desať minút je to vybavené.

Ale to, čo na Islande milujem, je, že tu nie som tínedžerka s nerealistickými očakávaniami od života, ale mladý dospelý človek, ktorý si chce ísť za svojimi cieľmi, akokoľvek netypické sa môžu zdať ostatným. Nechcem zovšeobecňovať, nerobím si ilúzie, že každý človek je tu ideálny, ale tiež si nemyslím, že som narazila akurát na tých pár s rovnakými hodnotami. Jednoducho sú tu ľudia vychovávaní tak, aby vedeli, že všetko je možné a treba rešpektovať individualitu ostatných.

Po niekoľkých mesiacoch sa dohovorím s ľuďmi v jazyku, o ktorého existencii som pred dvoma rokmi ani nevedela. Už sa nebojím, že potrebujem šesť záložných životných plánov, pretože viem, že dokážem, čo si zaumienim. A ak to nevyjde, nuž, tak budem improvizovať, veď aj tu som sa ocitla nečakane.

Aby som to zhrnula, môžem povedať, že nič neľutujem. Nechápte ma zle, všetko nebolo vždy ľahké. Človek sa cíti osamelo, keď sa všetci okolo smejú na vtipe, ktorému nerozumie. Ale keď sa po mesiacoch smeje s nimi, je to na nezaplatenie.

Ivona Feldmárová